Slnko, seno alebo viac uránu

Autor: Gabriel Csicsai | 9.2.2015 o 13:02 | (upravené 9.2.2015 o 16:53) Karma článku: 2,42 | Prečítané:  366x

    Jednou z hlavných politických tém počas minulého týždňa v médiách bola zdrvujúca kritika ministra hospodárstva Pavla Pavlisa na výbore pre hospodárske záležitosti a následné iniciovanie jeho odvolania z funkcie kvôli súdnemu procesu, v ktorom jeho bývalá eseročka, ale už s novými majiteľmi  dožaduje od štátu 60 miliónov EUR - na základe predpokladaného - ušlého zisku. Minister samozrejme tvrdí, že on firmu predal, a s novými majiteľmi má pramálo spoločného. No jeho vysvetľovanie na výbore vyznievalo ako výhovorky chlapca, keď ho prichytia na hruškách...Vysvetlenie ministra Pavlisa bol zaradený ako druhý bod programu, avšak úplne zatienil prvý bod rokovania. Išlo o navonok nenápadný až smiešny problém, keď podľa štátu výrobcovia energie z obnoviteľných zdrojov nesplnili zákonom stanovenú  povinnosť a nenahlásili údaje o predpokladanej výrobe svojich zariadení distribučným spoločnostiam. Kvôli tomu im bola zo strany štátu udelená pokuta vo výške dotácie na jeden rok jeho odňatím. Toľko stručná správa, ktorá nikoho nezaujala. Skúsme sa predsa len problematike obnoviteľných zdrojov (ďalej len ako zelená energia) chvíľku venovať.

    

            V súčasnosti sa na Slovensku vyrába  elektrická energia z obnoviteľných zdrojov na úrovni cca 10 % z celkovej produkcie.  Z tých 10 % zhruba 3/4 produkujú veľké vodné elektrárne  a len 1/3  inkriminované dotované  elektrárne  zelenej energie, ktorých je spolu cca 3000 subjektov rôznej veľkosti.  Do tohto  režimu patria slnečné elektrárne (fotovoltaiky),  malé vodné elektrárne, niekoľko staníc na výrobu bioplynu  a máme  aj pár veterných elektrární.  Viac ako 80 % subjektov tvoria fotovoltaiky, aj preto sa v podvedomí uchytilo, že obnoviteľné zdroje sa rovnajú  fotovoltaike.

            Ako v prípade každého  nového konceptu (v roku 2009 ), štát mal záujem o tento typ výroby elektrickej energie, zo začiatku ju  podporoval  a poskytol dotáciu na produkciu.  Určili sa zmluvné podmienky  a v kontraktoch  sa zagarantoval určitý príplatok na dobu 15 rokov.

            Následne sa postavili prvé elektrárne, a ako sa na Slovensku patrí, čím väčšie, tým lepšie. A ako sa patrí, čím výnosnejší  biznis so štátom, tým lepšie. A "náhodou" pri vzniku prvých elektrární bola Ficova vláda. Návratnosť investícií sa pohybovala na úrovni 4 -5 rokov a dostali sa k tomu iba niektorí vyvolení. Keď sa informácia o bezočivo rýchlej návratnosti  prevalila  - pravda medzičasom zlacneli aj technológie – štát pristúpil k zníženiu garantovanej ceny. Prišla vláda Radičovej, ktorá ďalej vyvíjala tlak na zníženie podpory, zreálnila sa garantovaná cena a na koniec sa celkom zrušila.

            Ale medzitým sa z fotovoltaiky stal strašiak. URSO (Úrad pre reguláciu sieťových odvetví) prostredníctvom predsedu sa snaží presvedčiť verejnosť,  že preto máme vysoké ceny elektrickej energie v rámci EU, lebo sa zadotovala a dotuje sa fotovoltaika. Jednak je to hrubé zavádzanie, nakoľko hovoríme zhruba o 3 % z celkovej spotreby elektrickej energie a zároveň  zabúda aj na to, že prvé a práve tie výnosné „zlaté kontrakty“ vznikli počas jeho vedenia URSO.

            Pravda je taká, že vládna strana za asistencie URSO vyhlásilo tichú ale nekompromisnú vojnu zelenej energii. Súčasný vzdor výrobcov je len vyvrcholením ich bezmocnosti voči šikanovaniu. Taktikou vládnej strany je nenápadné ale permanentné a prefíkané znemožnenie výrobcov  v rámci zákona, možností uzavretých zmlúv, aby z dôvodu nesplnenia nejakej neopodstatnenej podmienky nemuseli vyplácať dohodnutú podporu, aby zostal balík v rozpočte na populistické míňanie v predvolebnej kampani.

        Scenár je presne rovnaký ako v prípade v súčasnosti diskutovaného druhého piliera dôchodkového sporenia. Neustálym doplňovaním zákonov sa menia základné pravidlá zmlúv (G komponent, rôzne nezmyselné, duplikované ohlasovacie povinnosti dodatočne vzniknutým spoločnostiam, zavedenie pokút atď.). Najviac to postihuje opäť malých výrobcov,  výrobcov ktorí  uzavreli zmluvy v neskorších termínoch a  nemajú garantované „zlaté kontrakty“ a aj úprimne veria v čistote a obnoviteľnosti zelenej energie. Ale v duchu hesla, že každý cent je dobrý, sa rozdiely nerobia. V tomto (prvom) roku takto štát nevyplatí zhruba polovici (cca. 1500) výrobcom  64 miliónov EUR len kvôli tomu, že nenahlásili dopredu  distribučným firmám predpokladaný objem výroby na  nasledujúci rok. Výrobcovia musia teda vedieť koľko hodín bude svietiť slnko rok dopredu, v roku 2016, koľko bude fúkať vietor, alebo koľko vody pretečie cez rieky... Pritom základné údaje o inštalovanej kapacite výroby jednotlivých zariadení sa nachádzajú v základných zmluvách distribučných spoločností a navyše výrobcovia napriek nezmyselnosti danej povinnosti podľa pôvodného zákona predsa pravidelne hlásia na URSO. Skrátka, ako sa hovorí, ak chcú psa biť, palicu si nájdu. 

            A čo sa za tým všetkým v skutočnosti skrýva? Peniaze, peniaze, peniaze... Spomeňme si  na nedávne turbulencie okolo Enelu. Tá sa chce zbaviť postavenia majoritného hráča v slovenskej energetike. Jednoznačne dáva signál, že tretí a štvrtý blok Mochoviec on iste nedostavia, a to za žiadnu cenu. Radšej si vymyslí dôvod a odchádza. Súčasná vláda však pred rokom jasne deklarovala dostavbu atómovej elektrárne a sám premiér Fico sa postavil za atómovú energiu. Vláda chce odkúpiť späť podiely Enelu.  Samotná výroba atómovej energie je „lacná“ a  keby sa dostavali Mochovce, Slovensko by mohlo byť exportérom elektrickej energie -  znie argumentácia vládnej propagandy. A realita? Dostavba Mochoviec  si vyžiada spolu cca 4 miliardy EUR. Je pravda, že by sme mali viac elektrickej energie ako potrebujeme a stali by sme sa exportérmi,  len komu ju predáme, a ako ju dopravíme, keby sme aj vedeli predať. Naše prenosové a distribučné sústavy ani zďaleka nie sú dimenzované na také množstvo a druh energie. Zároveň, kým samotná výroba atómovej energie je lacná, o to drahšia je manipulácia, skladovanie a likvidácia vyhoretého jadrového odpadu. Samotné jadrové palivo a jeho likvidáciu musíme kupovať, resp. platiť za ňu. V tejto oblasti sme plne závislý od iných krajín. V tomto  biznise je dominantným svetovým  hráčom „náhodou“ Rusko, ktoré má  cez rôzne krycie firmy stále eminentný záujem aj o Slovenské elektrárne. Slovensko je energeticky sebestačné z vlastných zdrojov a surovín len zhruba do výšky 40 % a dostavané Mochovce by našu závislosť ešte prehĺbili.

            A na koniec vzniká otázka, ktorým smerom sa pohnúť v plánovaní ucelenej, jasnej  a hlavne dlhodobej energetickej stratégii  Slovenska, ktorú  mimochodom   dodnes nemáme prijatú parlamentnou väčšinou. Jadrová energia a závislosť od tretích krajín ako to chce vláda, alebo obnoviteľné zdroje a sebestačnosť, ako to hovorí zdravý rozum.  Za 4 miliardy určených na dostavbu Mochoviec by sme mohli úplne prebudovať štruktúru energetiky a postaviť produkciu na iných základoch -  na efektívnych, lokálnych producentoch a miestnych obnoviteľných zdrojoch ako vyspelé štáty Európy.

            Myslím si, že v súčasnosti sa v tejto hre pod povrchom rozhoduje o budúcom smerovaní energetiky Slovenska. Pokuty pre výrobcov zelenej energie sú len súčasťou tejto hry a majú preventívne odrádzať potenciálnych investorov. Otázkou je, či sa k energetickej bezpečnosti pohneme cestou sebestačnosti z vlastných, obnoviteľných  zdrojov, kde prím by mali hrať na Slovensku vyprodukovateľné domáce suroviny, alebo sa budeme hrať na energetickú veľmoc visiac na šnúre dodávateľa strategickej suroviny (uránu) a likvidátora vyhoretého jadrového odpadu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?